SYNDRÓM VYHORENIA – Keď práca neteší

 

 

Pracovné aktivity, okrem pozitívnych vplyvov a celkového uspokojenia z vykonanej práce, môžu prinášať aj negatívne faktory a stresujúce okolnosti, ktoré súvisia s konkrétnymi podmienkami, pracovným prostredím, kolektívom, štýlom a personálnym obsadením vedenia i samotným charakterom práce.

 

Pre niektoré povolania je dlhodobá prítomnosť stresorov charakteristická a často je spojená s emocionálne náročnými situáciami. Keď je človek dlhodobo vystavený pôsobeniu negatívnych faktorov, nezvláda ich eliminovať a nenachádza ani podporu vo svojom okolí – to často vedie nielen k zníženiu kvality a kvantity jeho pracovných výkonov, ale aj k zhoršeniu vzťahu k vlastnému povolaniu a neraz aj k vzniku tzv. syndrómu vyhorenia.

 

Rozvinutiu syndrómu vyhorenia predchádzajú určité fázy. Po období prvotného nadšenia, s ktorým pracovník nastupuje do praxe, nastupuje fáza stagnácie. Vyvoláva ju stret ideálov, pozitívnych očakávaní a konkrétnej reality jednotlivých pracovísk, kde prevažujú negatívne a demotivujúce faktory a preťažovanie. Ak sa situácia nerieši, dostaví sa fáza frustrácie. V popredí je prežívanie emocionálneho a fyzického vyčerpania, pracovník sa začína zaoberať myšlienkou, aký má jeho práca zmysel. Častejšie porovnáva výsledky svojho snaženia s ocenením, ktoré sa mu dostáva. Ocenením pritom nie je iba finančné ohodnotenie, ale výraznejšie vníma spoločenské a morálne ocenenie a status svojho povolania. Ak sa pracovník s danou situáciou nevyrovná, nastupuje fáza apatie – zaujíma postoj, že nemá cenu sa veľmi snažiť, neangažuje sa, robí len to najnutnejšie a uzatvára sa do seba. Pokiaľ sa v tejto fáze nezmobilizuje a nevyhľadá pomoc, rozvinie sa fáza vlastného vyhorenia, ktorá sa prejaví stavom komplexného fyzického, psychického a emocionálneho vyčerpania.

 

 

Príznaky syndrómu vyhorenia:

V psychickej oblasti: v prežívaní dominujú negatívne emócie (strach, úzkosť, bezmocnosť, smútok, podráždenosť, hnev), pri práci dochádza k zníženiu koncentrácie pozornosti a zhoršeniu pamäťových funkcií, postupne sa dostavuje pokles energie, strata motivácie k činnosti a chuti do života, utlmenie celkovej aktivity a kreativity.

V sociálnej oblasti: dochádza k útlmu sociability a k obmedzeniu kontaktov, postupne klesá záujem o druhých ľudí, v prístupe k nim je človek až cynický, znižuje sa empatia, v kontakte s ľuďmi sa cíti unavený, správa sa podráždene, dostavuje sa pocit vnútorného vyprahnutia.

Telesné príznaky vyčerpania: výrazný pokles energie, chronická únava, nespavosť, celková telesná slabosť, bolesti hlavy, bolesti krčnej chrbtice, stenokardia (zvieravá bolesť za hrudnou kosťou), palpitácie (búšenie srdca), bolesti brucha, nevoľnosť, hnačky, tráviace ťažkosti (nechutenstvo alebo nezvyčajný hlad), znížená imunita – vyššia náchylnosť k chorobám.

 

Medzi najrizikovejšie skupiny z hľadiska výskytu syndrómu vyhorenia patria lekári (onkológia, psychiatria, gynekológia, pediatria, chirurgia, jednotky intenzívnej starostlivosti), ošetrovateľský personál, psychológovia a psychoterapeuti, sociálny pracovníci a učitelia.

Ohrození sú zamestnanci, ktorí sú vo svojej práci nútení milo komunikovať a zastierať svoje skutočné pocity – recepčné, asistentky, lekárnici, letušky, pracovníci call-centier.

Okrem typicky pomáhajúcich profesií sa syndróm vyhorenia vo zvýšenej miere objavuje u manažérov, predavačov, vrcholových športovcov, na materskej dovolenke. Teda nielen v povolaní, ale aj vo vzťahu k nejakej činnosti alebo osobe.

 

 

Prekonanie syndrómu vyhorenia závisí od štádia, do ktorého pokročil. Liečba v počiatočných fázach je ľahšia, ale aj tak je to pomerne zdĺhavý proces. Oveľa jednoduchšie a zdravšie je vzniku syndrómu vyhorenia prechádzať. Existuje viacero spôsobov ako sa syndrómu vyhorenia vyhnúť:

 

Preventívne opatrenia na úrovni jednotlivca:

• sebapoznanie – uvedomenie si vlastných silných a slabých stránok vo vzťahu k zdraviu a jeho ochrane
• dodržiavanie životosprávy, aktívne využívanie prostriedkov duševnej hygieny a relaxačných techník
• posilňovanie protektívnych faktorov (záujmové aktivity, aktívne využívanie voľného času, pohybové aktivity, sociálna opora)
• zmena postoja – zaradenie vlastného zdravia medzi najdôležitejšie hodnoty v živote
• tréning sociálnych zručností
• poznať svoje vlastné sily a možnosti a naučiť sa hovoriť „nie“
• osvojovanie si stratégií zvládania stresu
• pestovanie dobrých medziľudských vzťahov doma i na pracovisku
• snaha o konštruktívne riešenie problémov.

 

 

Preventívne opatrenia na úrovni organizácie:

• vyjadrenie záujmu o kolegov, snaha vytvárať priaznivé pracovné podmienky a atmosféru
• ocenenie pracovníkov aj pri riešení úloh, ktoré nepriniesli maximálny úspech
• jasné zadefinovanie rolí v pracovných tímoch, dosiahnutie rovnováhy medzi kompetenciami a zodpovednosťou pracovníkov
• rozvíjanie tímovej práce formou pravidelných stretnutí, kde predmetom rokovania sú nielen odborné a organizačné problémy, ale je aj priestor na ventilovanie pocitov spojených s vykonávaním práce
• neformálne stretnutia mimo pracoviska
• vytváranie vhodných podmienok na regeneráciu síl podriadených.

 

 

 

Použité zdroje:

Klastová Pappová, P.: Keď práca neteší. Lekárnik, september 2013

Morovicsová, E.: Syndróm vyhorenia a možnosti jeho prevencie. Psychiatria pre prax, 2016.

 

 

 

Spracovala: Mgr. Miriam Matysová