Deti nemajú možnosť pripojiť sa na náš dospelý svet, preto sa musíme pripojiť my na ten ich (interné poznámky ISZ).
Systemická psychoterapia nepredstavuje jednu ucelenú uzavretú teóriu, zahŕňa v sebe rôznorodé myšlienkové prístupy. V predchádzajúcom článku Systemická psychoterapia som písala o tom, čo jednotlivé systemické prístupy spája. Pokiaľ sa jedná o systemickú terapiu detí, aj tu sa dá hovoriť o určitých spoločných východiskách a najmä skúsenostiach z práce s deťmi. Rôzni terapeuti, zástancovia rôznych systemických prístupov sa zhodujú v tom, že v práci s deťmi sa oplatí pracovať na ich zdrojoch, že je dôležité vnímať hru detí ako spôsob komunikácie a k tomu sa pripojiť a taktiež hodnotia detský pohľad na svet a spracovávanie udalostí ako niečo, čo je plne v súlade so systemickými východiskami.
Insoo Kim Berg, jedna zo zakladateľov na riešenie orientovaného prístupu v jednom rozhovore uviedla: „Ja som napríklad nikdy nestretla dieťa, ktoré by potrebovalo alebo chcelo vedieť, čo zapríčinilo problém, s ktorým sa stretlo“. Insoo Kim Berg tým vysvetľuje ako je tento detský postoj (ktorý je zameraný skôr na vyriešenie problému než na hľadanie príčin) plne v súlade s princípmi Na riešenie orientovanej terapie.
Freeman, David Epston and Dean Lobovits v článku About Narrative Therapy With Children (http://www.narrativeapproaches.com/resources/narrative-therapy-archive/204-2/) okrem iného píšu, že pre deti je externalizácia niečo ako hra. Predstieranie, že problém je niečo mimo nás, je často náročné pre dospelých, no pre deti je to prirodzené. Na základe svojich skúsenosti považujú tento spôsob práce vo svojej podstate za hravý a príťažlivý pre deti.
Nemecký detský psychiater Wolfgang Burr si v knihe „K čomu potrebujeme detskú systemickú psychoterapiu?“ (in Linha, 2010) kládol otázku, či je potrebná detská systemická terapia a s kolegami overovali fungovanie tradičných techník v práci s deťmi, využívali najmä terapiu zameranú na riešenie. Zistili, že štandardné terapeutické techniky mohli použiť u detí od 12. – 14. roku. U mladších narazili na určité hranice. Oveľa účinnejšie sa im ukázali činnostné, kreatívne a hrové aktivity, než klasická práca so škálami či zázračnou otázkou. Podľa nich dosiahli úspech vždy vtedy, keď sa im podarilo vytvoriť víziu nejakého cieľa a potom v podobe prijateľnej pre dieťa vizualizovať malé, pozorovateľné kroky na ceste k nemu. Taktiež sa im veľmi osvedčilo vyzdvihnutie zdrojov dieťaťa a to nezávisle na tom, či príslušné stránky priamo súviseli alebo nesúviseli s cieľom spolupráce.
Insoo Kim Berg (interné materiály ISZ) taktiež zdôrazňovala význam hry v terapii s malými deťmi. Detské hranie sa nám podľa nej ukazuje, v čom sú deti dobré, aké kompetencie už majú a ako používajú svoju zvedavosť, aby dospeli k riešeniu. Deti prostredníctvom hry komunikujú, preto sa Na riešenie orientovaná terapia zameriava na pripojenie sa k hre detí ako k spôsobu komunikácie.
Systemickej práci s deťmi sa venuje aj nemecký psychoterapeut M. Vogt-Hillmann. Ten uvádza (in Linha, 2010), že na začiatku konzultácie sa najskôr snaží viesť rozhovor o zdrojoch. Pýta sa dieťaťa na jeho záľuby, úspechy, v čom je dobré. Až potom sa pýta, koho to bol nápad, že k nemu prišli. Vogt-Hillmann teda taktiež zdôrazňuje prácu na zdrojoch dieťaťa. Podľa neho treba venovať pozornosť tomu, či si je dieťa nejakého pomáhajúceho zdroja (silnej stránky) vedomé, či má pocit, že dokáže tento zdroj vedome použiť a či sa pre problémovú situáciu javí ako užitočný.
Vogt-Hillman priniesol rôzne techniky práce s deťmi ako napr. „čmáranice“, „rodinné erby“, Nádrž dobrých pocitov“, „zvieracie zdroje“, „zdrojosaurus“, využíva taktiež pomerne známe obrázky s medvedíkmi na strome (či v domčeku, na lodi,…). Pri práci s deťmi používa aj škálovacie otázky, otázky na výnimky. Na liečbu úzkosti využíva tzv. Komiksovú techniku (niektoré z techník priblížim v závere článku).
Kurt Ludewig (zakladateľ Zákazkového prístupu) vytvoril pre prácu s deťmi a rodinou metódu Rodinnej dosky. Jedná sa o dosku s rozmermi 50 x 50 cm, v strede rozdelenú čiarou a figúrky rôznych veľkostí a tvarov, ktoré dieťa rozmiestňuje podľa konkrétneho zadania. Toto zadanie je určené cieľom spolupráce, môže sa využiť na lepšie rozuzlenie nejakého problému, neverbálne pomenovanie ťažkostí dieťaťa či jeho pohľadu na nejakú situáciu, vyjadrenie želaní, ako by chcelo, aby sa situácia zmenila a pod.
Andrecht a G. Geiken (in Linha, 2010) rozpracovali na zdroje orientovanú diagnostiku rodiny, ktorá sama o sebe podľa nich spúšťa proces žiadúcej zmeny v rodinnom systéme. Na takúto diagnostiku používajú napr. genogram orientovaný na silné stránky predkov, schodíky cieľov na podnietenie rastu nejakej kompetencie, debničku rodinných pokladov (pozitívne výroky jednotlivých členov rodiny o sebe navzájom) a už spomínanú Ludewigovu rodinnú dosku.
Peknú ukážku možností práce s deťmi a rodinou prinášajú F. Caby a A. Caby (2014). Vo svojej knihe Príručka psychoterapeutických techník pre prácu s deťmi a rodinou predstavujú jednotlivé oblasti problémov, s ktorými rodiny prichádzajú do poradní (ako agresívne správanie, bolesti brucha, depresie, nutkania a tiky, pomočovanie, ADHD a i.) a odporúčania pre prácu s nimi, s využitím konkrétnych systemických techník.
Systemická psychoterapia dáva do popredia kontext problému aj spolupráce a taktiež nevyhnutnosť brať do úvahy rôzne očakávania rôznych strán (dieťa, rodičia, škola a i.). Pri práci s deťmi považujú tento kontext za ešte dôležitejší, nakoľko dieťa len zriedkavo prichádza do spolupráce samo. Terapeuti tak zdôrazňujú dôležitosť spolupráce s rodičmi. Často rodičov prizývajú na stretnutia, alebo im urobia určitý výstup z každého stretnutia. Spolu s deťmi ich zapájajú do „domácich úloh“. Ferdinand Wolf (interné poznámky ISZ) zdôrazňuje, že zameranie sa na pozitíva pomáha nie len deťom, ale aj rodičom. Rodina je častokrát tak pohltená problémom, že sa všetko akoby točí okolo neho a ostatné veci zostávajú nepovšimnuté. Wolf odporúča, aby sme pozornosť rodičov upriamovali na zdroje dieťaťa, na výnimky z problému a jeho silné stránky. Spolupráca však nekončí pri rodičoch. Často spolupracujú s učiteľmi, rôznymi rodinnými príslušníkmi, sociálnymi pracovníkmi a pod.
Chrisitine Ullmann vo svojej práci „Playing and narrative therapy“ (http://www.christineullmann.at/pdf/Christine_Ullmann_paper.pdf) uvádza kazuistiku práce so štvorročným dievčaťom, ktoré otec priviedol k terapeutke kvôli veľkej neposednosti, nesústredenosti, hyperaktivite. Pre ilustráciu systemickej práce s tak malým dieťaťom uvádzam skrátený a voľný preklad tejto kazuistiky. Ch. Ullman po úvodnom rozhovore s otcom a nadviazaní kontaktu s dieťaťom povedala malej Suzan o tom, že niektoré deti majú doma takého otravného „neposedu“, ktorý im bráni v tom, aby sa v pokoji hrali, dokončili nejakú úlohu či sa v kľude najedli (všetko to boli situácie, ktoré otec opísal ako problematické). Malá Suzan sa toho chytila a povedala, že aj ona asi má doma takú „pani Neposednú“ a zaujímala sa o to, čo tie iné deti robia, aby ich tak neotravovala. Terapeutka jej povedala, že niektorým deťom pomáha na nejaký čas „neposedu“ zavrieť do nejakej krabice (napríklad počas večere, aby sa mohli v kľude najesť). Na to Suzan sama začala vymýšľať, kam by sa dala taká „pani Neposedná“ zatvoriť. Terapeutka jej navrhla, nech skúsi tieto rôzne spôsoby a uvidí, čo bude fungovať. Taktiež jej odporučila, aby „pani Neposednú“ nenechávala zatvorenú celý čas, ale občas ju nechala „prevetrať“ – napr. v noci, keď spí a ona ju tak nemôže otravovať alebo chvíľu počas dňa, keď to Suzan nebude príliš vyrušovať. Na ďalších sedeniach Suzan s nadšením hovorila o tom, čo všetko sa darilo, ako mala viacej kľudu na jedlo a hry a pod. Okrem posilnenia týchto zmien sa terapeutka zamerala na podporu klientkiných zdrojov. Použila ako prostredníka bábiku „Princeznú“, ktorá vraj trpí podobnými problémami a veľmi ťažko sa jej sústredí a prosila Suzan o to, aby jej poradila, čo by mohla robiť. Trénovali spolu rôzne činnosti, pri ktorých bolo potrebné sa sústrediť, pričom tréning mal pokračovať aj doma. Postupne Suzan objavila ďalšie svoje schopnosti, zdroje o ktorých nevedela a o ktorých by sa v jej veku nedalo rozprávať ako s dospelým. Pomocou hry však sama nachádzala riešenia. Terapeutka teda využila aj externalizáciu aj podporu zdrojov. Je pravda, že externalizovaný pojem nevyšiel od samotnej klientky, ako tomu býva pri práci so staršími klientmi, no vychádzala z popisov, ktoré jej poskytol otec. Pri práci s deťmi je potrebné ponúkať viac možností, prichádzať s nápadmi, alternatívami, z ktorých si ono môže vybrať, ktorá mu viac sedí. Samotný externalizovaný pojem si nakoniec aj malá Suzan upravila tak, ako jej lepšie vyhovoval.
Systemický prístup sa postupne rozširuje do rôznych oblastí, kontextov práce s klientom. Je využívaný ako pri práci s dospelými, tak s deťmi a rodinami. Napriek tomu sú publikácie o systemickej práci stále viac zamerané na prácu s dospelými, prípadne adolescentmi, čo je z môjho pohľadu škoda.
Systemická práca s deťmi má svoje špecifiká, no vo svojej podstate sa opiera o základné systemické východiská (venujem sa im v článku Systemická psychoterapia). V tomto článku som sa pokúsila o skrátené a zjednodušené priblíženie práce s dieťaťom v kontexte rôznych systemických prístupov. Na záver pre ilustráciu uvádzam niekoľko príkladov techník a úloh pri práci s deťmi:
Rodinné erby: Každý člen rodiny má odlišnú farbičku, nechá sa kolovať jeden výkres a každý má nakresliť odpoveď na otázku „čo dobré ty/Vy prinášaš/šate do vašej rodiny ?“
Nádrž dobrých pocitov: detským spôsobom nakreslená nádrž s dvoma rúrami, jednou dobré pocity „pritekajú“, cez tú druhú zasa odchádzajú. Systemické otázky smerujú potom k zisťovaniu čo, kto a ako dáva dieťaťu dobré pocity.
Zdrojosaurus: táto technika začína známou kresbou začarovanej rodiny – čiže dieťa nakreslí jednotlivých členov rodiny v podobe zvierat. Následne sa identifikujú typické silné vlastnosti daných zvierat, ktoré sa potom poskladajú dokopy a tým vytvoria nové zviera, tzv. Zdrojosaura. Zdrojosaurus je tak koncentráciou silných stránok rodiny a má slúžiť dieťaťu ako pomocník na boj s problémom. Tohto zdrojosaura dieťa aj keslí, obrázok si môže zobrať domov a uložiť si ho niekam, kde bude poruke, aby mu prišiel na pomoc (Napr. pod vankúšom, ak sa dieťa v noci bojí tmy).
Úloha s náhodou: „Ráno si hoď mincu. Ak padne znak, celý deň sa snaž bojovať proti problému. Ak padne druhá strana, nemusíš bojovať“. Dôležité je vopred prekonzultovať, ako konkrétne sa môže dieťa správať, aby malo po ruke jasné alternatívy.
Debnička s pokladom: Ozdobená debnička z dreva alebo kartónu, v ktorej sú poukladané pozitívne vlastnosti, schopnosti a zručnosti dieťaťa. Môžu byť materializované symbolickými predmetmi, alebo môžu byť napísané na kartičkách.
Predpisovanie zmeny: Zmeňte niečo a pozorujte, ako na to reagujú ostatní. Dieťa dostane za úlohu, aby do budúceho stretnutia zmenilo niečo, čo budú všetci vnímať ako zmenu k lepšiemu. Ale musí to byť tajné (pošušká alebo napíše to len terapeutovi). Ostatní členovia rodiny sa majú snažiť odpozorovať, akú zmenu dieťa urobilo. Táto úloha sa často zadáva ako rodinná, to znamená, že každý člen rodiny má niečo zmeniť (niečo, čo by podľa neho ostatných potešilo) a všetci vzájomne majú hádať, čo kto zmenil. Veľakrát sa ukáže, že rodina objavila mnoho pozitív, no neboli to tie, o ktoré sa druhí snažili.
Pristihnúť druhého pri tom, ako robí niečo dobre: Rodičia majú za úlohu, pristihnúť dieťa pri tom, čo robí dobre (zapísať si to), prípadne dieťa má pristihnúť rodičov, alebo aj učiteľku a pod.
Komiksová terapia: Dieťa má papier rozdeliť na 6 políčok. Do prvého nakresliť svoj „problém“, do druhého „pomáhajúcu postavu“ – nejakú figúrku, alebo hrdinu z rozprávky či filmu , ktorá potom dieťaťu pomáha vyriešiť problém. Tretie políčko – dieťa spolu s pomáhajúcou postavou má vymyslieť, aký „darček“ by mohli poslať „problému“ (napr. strachu poslať sánky, aby rýchlejšie odišiel). Štvrté políčko – ako bol „darček“ problému odovzdaný. Piate políčko – Ako vyzerá „problém“ po tom, čo mu bol daný darček. Posledné políčko – dieťa namaľuje opäť seba spolu s pomáhajúcou postavou v situácii, kedy by sa „problém“ mohol znova objaviť. Potom si doma obrázok niekde zavesí.
Použitá literatúra:
Caby, F., Caby, A., 2014. Příručka psychoterapeutických technik pro práci s dětmi a rodinou. Praha, Portál.
Freeman, J., Epston, D., Lobovits, D., About Narrative Therapy With Children, Narrative Aproaches. [cit. 2020-5-05]. URL: <http://www.narrativeapproaches.com/resources/narrative-therapy-archive/204-2/>
ISZ Košice. Interné materiály.
Kim Berg, I., 1991. Posílení rodiny, příručka krátké terapie. Institut pro systemickou zkušenost.
Linha M., Psychologická starostlivosť o dieťa a rodinu, Systemický prístup k poradenstvu detskému klientovi, 2010. [cit. 2020-4-22]. URL: <https://systemickepoznamky.webnode.sk/news/systemicky-pristup-k-poradenstvu-detskemu-klientovi-poznamky-z-vycviku-preklady-z-nemeckych-textov-a-niekolko-vlastnych-skusenosti-2000-2010-/>
Ullmann, Ch., 2016. Playing and narrative therapy , The international Journal of narrative Therapy and community work, 2016, No.2. [cit. 2020-5-06]. URL: <http://www.christineullmann.at/pdf/Christine_Ullmann_paper.pdf. >
Vypracovala: Mgr. Jana Šléšková, psychologička
