V prvej časti (Výchova detí I.) som sa snažila ukázať, aké je dôležité prejavovanie lásky a vytváranie bezpečia v každodenných situáciách. To tvorí základ pre to, aby sme mohli od detí vyžadovať rešpektovanie spoločných pravidiel. Opakom k detskej neposlušnosti nie je bezvýhradná poslušnosť. Opakom je schopnosť dodržiavať pravidlá, tj. prevziať zodpovednosť za svoje konanie. Zároveň to znamená, že „poslušnosť za každú cenu“ by nemala byť hlavným cieľom výchovy. Keď dieťa vedieme k tomu, aby slepo poslúchalo, môže sa stať, že v neskoršom období puberty bude tiež slepo poslúchať – len nie vás, ale nevhodnú partiu.
Prevziať zodpovednosť za svoje konanie
V každodennom živote sa vyskytujú okolnosti, kedy potrebujeme dieťaťu stanoviť hranice. Jedná sa najmä o situácie, kedy dieťa ubližuje sebe, druhým alebo poškodzuje/ničí veci. Môžeme stále zachovať partnerský prístup k dieťaťu, no je mýtus, že všetko sa dá riešiť, keď jednáme s dieťaťom ako kamarát s kamarátom. Tým však nemôžeme byť, lebo dobrí rodičia musia vedieť v určitých okamihoch rozhodnúť a prikázať. A dieťa musí počúvnuť.
Čo je potrebné zachovať, je rešpekt. Rešpekt voči dieťaťu vyjadruje dôveru v to, čo robí a ako sa rozhoduje. Vyžaduje zodpovednosť. Nestačí dieťa len milovať a myslieť to s ním dobre. Ak chceme, aby deti naše rady a požiadavky prijímali a konali podľa nich, treba najprv porozumieť tomu, ako funguje náš mozog a emócie.
Porozumieť mozgu
Všetky informácie, ktoré mozog prijíma, sa rozlišujú podľa toho, či sú pre nás bezpečné a zmysluplné. V situácii fyzického a/alebo psychického ohrozenia sa aktivujú emočné centrá mozgu, ktoré reagujú rýchlejšie ako mozgová kôra. Ak v niečom nevidíme zmysel, náš mozog sa tým neunúva zaoberať a pamätať si. Deťom treba často zmysel požiadaviek objasniť. To, čo je samozrejmé pre nás, nemusí byť pre deti.
Z neefektívnych spôsobov komunikácie, ktoré na deti „neplatia“, to sú napríklad:
- výčitky (Zase si si po sebe neupratal!)
- moralizovanie (Koľkokrát som ti hovorila, že sa máš pravidelne učiť tak ako ostatní! A už to tu máš! Neprijali ťa na maturitný odbor! Teraz ti zostáva jedine nejaká učňovka…)
- nekonštruktívna kritika (Tomuto hovoríš písmo?! Veď aj kocúr píše krajšie!)
- citové vydieranie (Ja raz z teba dostanem infarkt!)
- nálepkovanie (Mária je náš antitalent na matiku.)
- vyhrážanie (Keď nezješ knedle, nedostaneš čokoládu.)
- porovnávanie s druhými (Vidíš, ako Samo vždy umyje po sebe riad?!)
- ponižovanie (Vy asi nie ste ľudia! Správate sa ako zver!)
- irónia (No ukáž, ako umývaš tie topánky! To sa zase raz pobavíme!)
Skúsme predchádzajúce výroky radšej nahradiť:
- popisom a konštatovaním (Vidím, že nie je upratané.)
- informáciou a oznámením (Keď špinavý riad uschne, neskôr sa dá oveľa ťažšie umyť.)
- vyjadrením vlastných očakávaní a potrieb (Priala by som si, aby sme sa pokojne porozprávali.)
- možnosťou voľby (Zješ jednu alebo dve knedle?)
- dvomi slovami (Katka, hračky!)
- priestorom pre spoluúčasť a aktivitu detí (Neprijali ťa na maturitný odbor. Čo s tým urobíme?)
Porozumieť emóciám
Detský vzdor, plač, negativizmus… s týmto všetkým sa rodičia každodenne stretávajú. Často to u nich vyvolá negatívne emócie (hnev, podráždenosť), ktoré ovplyvnia celé ich prežívanie, správanie a komunikáciu s dieťaťom. Preto by stíšenie emócií malo predchádzať rozumovému riešeniu situácie. Rešpektujúci prístup v tomto prípade znamená, že neberieme deťom právo prežívať to, čo prežívajú. Mali by byť brané vážne, ich emócie by sme nemali popierať a hodnotiť.
Neefektívne postupy, ktoré používame na upokojenie negatívnych emócií u detí sú napríklad:
- zľahčovanie (Nič si z toho nerob!)
- porovnávanie (Predstav si, že by si si udrel kolienko tak, ako minule Patrik!)
- vypytovanie (Čo sa stalo? Prečo? Čo si potom spravil? Prečo si to nespravil inak?)
- ľutovanie (Ty môj chudáčik!)
- zvaľovanie viny (Za všetko môžu oni!)
- obviňovanie (Tak ti treba! Môžeš si za to sám!)
V protiklade stojí prijatie emócií a empatická reakcia. Súčasťou empatickej reakcie je:
- a) aktívne počúvanie
- b) pomenovanie pocitov, zámerov, očakávaní druhej osoby (Asi sa už nemôžeš dočkať, kým budeš mať úlohu hotovú a budeš môcť ísť von… verzus: Čo sa toľko vrtíš na tej stoličke?!)
- c) vyjadrenie podpory (Veľmi ti prajem, aby to vyšlo! Keď budeš potrebovať, môžeš mi zavolať…)
Schladeniu emócií na strane dospelých pomáha „Ja-výrok“. Hovoríme o tom, ako sa cítime, čo vyvolalo naše emócie, a vyjadrujeme prianie ako situáciu riešiť. („Hnevám sa, že hračky nie sú ešte upratané. Očakávam, že v detskej bude poriadok, kým začne rozprávka.“)
Tresty vo výchove verzus prirodzené dôsledky
Vo svetle predchádzajúcich riadkov, by sme mohli vo všeobecnosti povedať, že neexistujú žiadne správne, primerané alebo nutné tresty, ktoré sú „nevyhnutné“ na to, aby sme deti vychovali „tak, ako sa patrí“ (predstavujú ohrozenie a nie sú zmysluplné). Práve naopak, trestanie môže poškodiť emocionálny, sociálny a morálny vývin. Pri hlbšej analýze si uvedomíme, že za trestaním sa ani zďaleka neukrývajú ušľachtilé dôvody. Je to skôr o zvyku, nezvládnutých emóciách, mocenských motívoch, bezradnosti, pohodlnosti či osobných problémoch. Keď niekto tvrdí, že z neho vyrástol slušný človek, aj keď ho rodičia trestali, je možné povedať, že slušný človek z neho vyrástol aj napriek tomu, že ho trestali. Okrem trestov mu rodičia pravdepodobne odovzdávali aj morálne hodnoty a poskytovali mu lásku a oporu.
Namiesto trestov využime výchovu prirodzenými dôsledkami, tj. nechať dopadnúť na dieťa dôsledky neprimeraného konania. Treba však ustriehnuť, aby dôsledky dopadli v takej podobe a v takej miere, aby to zvýšilo kompetentnosť detí samostatne a účinne zvládať podobné situácie v budúcnosti alebo im predchádzať. Napríklad, ak si dieťa napriek upozorneniam vonku v studenom daždi zamočí oblečenie, lebo vyhrala túžba skúmať mláky, skrátime prechádzku a doma necháme dieťa oblečenie „preprať“ v rukách (aj keď nedokonale) a dať do práčky. Nenecháme dieťa dlho plakať od zimy a neriskujeme prechladnutie – to by nebol prirodzený dôsledok primeraný veku a schopnostiam dieťaťa.
Alebo si vezmime napríklad situáciu, keď dieťa rozleje na stole čaj. Namiesto lamentovania a capnutia po ruke matka vraví: „Teraz potrebujeme čaj utrieť, lebo stečie dole a polepí dlážku. Handra je na dreze. Zvládneš to sám, alebo ti pomôžem? (Použité komunikačné zručnosti: informácia, možnosť voľby.)
Rozdiely medzi trestami a prirodzenými dôsledkami sú zrejmé: tresty navodzujú nerovný mocenský vzťah, učia deti robiť správne veci nie preto, že sú správne, ale preto, aby sa vyhli trestu, energia negatívnych emócií je zameraná na trestajúceho, nie na svoju nápravu, trest ukončí pátranie po skutočných príčinách nevhodného správania a nakoniec: trest pôsobí krátkodobo – len pokiaľ trvá hrozba.
Základná stratégia pri reagovaní na nesprávne správanie je:
- Venovať sa emóciám svojim alebo druhej strany.
- Prizvať druhú stranu k spoluúčasti na riešení situácie a dospieť k náprave.
- Realizovať opatrenie.
Pochvaly a odmeny vo výchove verzus spätná väzba a ocenenie
Častokrát sa vo výchove detí zameriame len na negatívne správanie a pozitívne konanie berieme ako samozrejmosť. Pozitívne správanie určite nenechávajme bez povšimnutia. Môžeme použiť pochvalu alebo odmenu (v primeranej miere), alebo môžeme poskytnúť spätnú väzbu, uznanie a ocenenie. Spätná väzba je vecné vyjadrenie, ktoré sa zameriava na činnosť alebo správanie, nehodnotí osobu – jej kvality, zápory či vlastnosti. Ak chceme dať najavo, že sme si nielen niečo všimli, ale vyjadriť aj naše pozitívne emócie, použijeme ocenenie.
Základ najčastejšie tvoria komunikačné zručnosti popis a informácia. Nemalo by to byť klišé, ale priamo šité na mieru konkrétnemu dieťaťu a situácii. Popis prináša oporné body, na ktoré sa dá spoľahnúť pri opakovaní činnosti (pomáha to hlavne menším deťom). Ak dieťa trvá na hodnotení, vyjadrujeme len svoj názor a radšej hovoríme o pocitoch druhej strany.
Príklady vhodných a menej vhodných formulácií ocenení:
Menej vhodné: Ty si ale šikulka! (nehovoríme konkrétne, v čom je dieťa šikovné), preto môžeme doplniť:
Vhodné: Vidím, že si už obutá a obe topánky sú na správnych nohách.
Menej vhodné: To je ale krásny obrázok! (nehovoríme konkrétne, čo sa nám na ňom páči), preto môžeme doplniť:
Vhodné: Musel si dlho maľovať a rozmýšľať, aké farby použiješ. Vidím, že si nakreslil domček, psa, kopec… alebo:
Vhodné: Čo si myslíš ty? Páči sa ti, čo si nakreslil?
Záverom…
Deťom sa dnes ponúka celé spektrum názorov a informácií, sú zaplavené a presýtené podnetmi. Chceme ich naučiť kriticky myslieť a nepodliehať pochybným trendom. Chceme, aby vedeli povedať „Nie“, keď ostatní vravia „Áno“ niekomu alebo niečomu, čo je proti ich hodnotovému presvedčeniu. Chceme, aby akceptovali dôležité pravidlá, aj keď nestojíme práve pri nich. Uvedené komunikačné spôsoby rešpektujú emočné prežívanie detí a podporujú u nich schopnosť brať zodpovednosť za svoje konanie. Zároveň budujú vnútornú motiváciu a primeranú sebaúctu, ktoré pomáhajú odolávať rôznym tlakom a manipuláciám.
Spracovala: Mgr. Lucia Čopíková
Zdroj: Kopřiva, P. a kol.: Respektovat a být respektován. Kroměříž: Spirála, 2008
