Spracované podľa knihy Slávky Kubíkovej: Krotitelia displejov
Veľkou dilemou dnešných rodičov sú digitálne médiá (počítače, tablety, mobily) a ich miesto v živote detí. Úplne ich zakázať sa zdá byť v dnešnej spoločnosti utópiou. Povoliť ich a nestarať sa, koľko času nad nimi deti strávia (veď vedia, kedy majú dosť) je podľa najnovších výskumov mozgu najistejšia cesta k vybudovaniu si závislosti. Ani jeden názor vo svojej extrémnej podobe nepokrýva zložitosť života v súčasnej modernej dobe. To je ako s cestnou premávkou – vieme, že nemôžeme deti držať zamknuté doma (len aby sa im nič nestalo!), ale ani ich nechať prejsť samé cez cestu (stačí, že už to toľkokrát videli!). Zlatá stredná cesta postupne pripraví dieťa na zvládnutie tejto situácie – zohľadní jeho vek a priebežne cvičí potrebné zručnosti (sústredenosť, obzretie sa na obe strany, rozlišovanie svetiel na semafore…).
Ak existuje stredná cesta v používaní digitálnych technológií – ako má vyzerať? Ako naučiť deti (a seba) používať displeje, aby sa v nich nestratili? Prečo sú pre nich také atraktívne? Veď to poznáme aj sami na sebe – zakaždým si povieme, že nabudúce si už čas ustriehneme a dopadne to tak ako vždy alebo aj horšie. A keď máme problémy seba-manažmentu my – dospelí, aké ťažké to musí byť pre naše deti a aký dopad má nadmerné trávenie nad blikajúcim displejom pre detský mozog?
Z displejov nechcem robiť strašiakov. Nikdy predtým v našej ľudskej histórii sme nemali takmer neobmedzené možnosti tvorivých a vzdelávacích aktivít z pohodlia domova – na jednej strane umožňujú získať vedomosti v akejkoľvek oblasti a mnohokrát je to zadarmo alebo za smiešny poplatok (webináre, online prednášky profesorov z prestížnych univerzít, tutoriály k hre na hudobný nástroj, aplikácie na naučenie sa cudzieho jazyka…). Rozvíjajú naše talenty a krok za krokom nás približujú k vytýčeným cieľom. Deti a mládež prostredníctvom sociálnych sietí si vedia poslať úlohy, dostať sa k vypracovaným zadaniam, okamžite zdieľať fotky, videá, eventy. A to všetko začalo len v roku 2007, keď Jobs uviedol prvý iPhone. (V porovnaní s týmto môj popis chodenia do knižnice, ručných výpiskov, kopírovania textov z odborných publikácií a následného prepisovania doma mojim deťom pripadá ako historky z praveku. Podobne pri vysvetľovaní fungovania walkmanu a VHS kaziet.)
Zároveň je internet bezodnou čiernou dierou a miesto učenia sa niečoho zmysluplného sa hodiny bavíme na nemotorných kúskoch malých detí, mačičiek a psíkov. Youtube algoritmy nám donekonečna ponúkajú podobné videá podľa našich preferencií a my s nadšením klikáme.
O čo viac je k tomu náchylný detský mozog, v ktorom ako posledná oblasť dozrieva tá, čo je zodpovedná za rozhodovanie, vôľu a organizáciu (deje sa to okolo 8-10 rokov).
Zmysluplné činnosti nahradí dlhotrvajúca bezduchá zábava, ktorá strieda jeden „zážitok” s ďalším a ďalším.
Až si možno jedného dňa uvedomíme, že sme sa celým životom prezabávali… ale ho nežili.
Prečo trávime so smartfónmi tak veľa času?
Poďme sa spoločne pozrieť, ako ľudskú prirodzenosť a zákonitosti mozgu využívajú moderné technológie, ktoré držia (nielen) deti prilepené za displejmi.
- Inštinkty zdedené po praprapredkoch
Ťukaním a kĺzaním prsta po displeji sme ohrození dospelí aj deti, nakoľko internet a všetko, čo s ním súvisí, aktivuje naše inštinkty zdedené od našich praprapredkov lovcov, hľadačov a zberačov – náš základný inštinkt je presúvať pozornosť medzi viacerými vecami naraz. Čím je daná informácia pre nás novšia, nezvyčajnejšia (a teda aj zaujímavejšia), tým rýchlejšie po nej siahneme. A to bez ohľadu na to, či je dôležitá alebo nepodstatná (viď klebety a popularita bulváru). A pre toto nás ovládajú rôzne druhy pípnutia ohlasujúce email, správu na Messangeri, Whatsappe, Viberi, Instagrame, Facebooku,…. lebo máme okamžitú tendenciu si pozrieť, čo sa deje a pritom nám je často jedno, kde sme, s kým sme a čo práve robíme.
Okrem toho sme sa od praveku postupne učili, že človek prežije s väčšou pravdepodobnosťou, keď je združený v skupine, ako keď je sám. Nútilo nás to spolu komunikovať, spolupracovať, deliť sa, pomáhať. Dnes sa aj vzťahová oblasť presunula do virtuálnej reality sociálnych sietí, ktoré sú pre budovanie priateľstiev a ukazovanie statusu veľmi pohodlné a beznámahové. A pribúdanie lajkov nám zaručene veľmi lichotí.
Ešte jedna potreba nás hnala dopredu – túžba niečo vytvoriť a dokázať, ktorá dopomohla k rôznym prelomovým vynálezom. Dnes si deti túto potrebu bez väčšej námahy napĺňajú hraním videohier – preskákaním ďalšieho a ďalšieho levelu pociťujú kompetentnosť a dosiahnutie cieľa.
- Ľudský mozog a príjemné zážitky
Dopamín – látka v mozgu, ktorá sa vyplavuje pri príjemných aktivitách, aj pri túžbe po nich – nás poháňa k aktivite a užitočným činom, pričom pomáha prekonávať aj prekážky, frustrácie, námahu a sebazapieranie. Pri digitálnych technológiách sa však dopamín uvoľňuje aj pri našej minimálnej námahe a je okamžite dostupný – stimulovaním mozgového centra odmien v slučke: túžba – očakávanie – naplnenie – výdych. Môžeme to prirovnať k dostávaniu hračiek na narodeniny. Ak dieťa dostane veľa darčekov, o týždeň o mnohé ani nezakopne. Zážitok je rýchlo naplnený, ale sprievodná radosť odišla rýchlo tiež. A tak dieťa čaká na ďalší prísun hračiek…
Sociálne siete fungujú veľmi podobne – nekonečne nás zásobujú prísunom memov, fotiek, článkov, videí,… ale po chvíli prchavého potešenia prichádza prázdnota a po každom cykle je dané potešenie ťažšie dosiahnuť – dochádza k znecitliveniu na pôžitky, čo je daňou za konzum, ku ktorému nás obchody neustále povzbudzujú. Ak ste sa v tejto chvíli opýtali, či by dieťaťu urobila väčšiu radosť jedna hračka, resp. maximálne dve -tri, máte pravdu. A ak si muselo na ňu počkať a možno aj niečo odrieknuť (túžba a očakávanie), tak efekt radosti a naplnenia bude zaručene trvácnejší.
Aj hráčom videohier sa rozsvecujú na mozgových skeneroch okruhy centra odmien. Je to silnejšie než morfium – pacienti s popáleninami lepšie zvládali bolesť, keď im pustili špeciálne vyvinutú hru SnowWorld/Zasnežený svet (pokles o 60-75%) než po podaní morfia (pokles o 30%).
Kradnutie našej pozornosti
Najschopnejšie hlavy neurobiológov a neurológov neustále vymýšľajú, ako nás udržať čo najdlhšie za displejmi. Nedeje sa to náhodne, ale všetky firmy za to bohato platia. Ak budeme vedieť, aké taktiky a techniky na nás skúšajú, budeme si ich viac všímať a staneme sa voči ich „manipulácii” odolnejší. A vďaka tomu budeme vedieť uchrániť naše deti. Techník na pripútanie pozornosti je veľa, autorka vo svojej knihe popísala týchto šesť:
- Zákon nepredvídateľných odmien – ako som už vyššie spomínala, dopamín funguje na princípe odmeny. Pre ľudí sú však fascinujúce situácie, v ktorých dopredu nevedia, či odmenu dostanú alebo nie. Na tomto princípe fungujú mnohé kasína a herne. V online svete sa to deje prostredníctvom lajkov a notifikácií, ktoré prichádzajú nepravidelne a v rôznych počtoch.
- Zákon nejasných koncov – v online svete zábava naschvál nemá presne definovaný a určený koniec – nedostaneme žiadnu stopku, že už stačilo. Youtube nám prehráva donekonečna rôzne videá, na konci seriálu dajú záhadu alebo seknú dej uprostred veľkého zvratu, aby sme si pozreli nie jednu, ale aj tri časti za sebou.
- Fascinácia číslami – od detstva radi počítame, chválime sa, koľko máme rokov, koľko autíčiek a bábik. Čísla využívajú aj technofirmy – počítajú nám lajky, priateľov, počet zdieľaní… A opäť dopredu nevieme (bod 2), či to bude stačiť na to, aby sme boli dosť dobrí (otázka „imaginárneho” statusu), a tak pre istotu dookola klikáme a čekujeme.
- Spätná väzba – aby sme ďalej vedeli korigovať našu činnosť, potrebujeme spätnú reakciu na naše správanie a osobu. V realite pre to často musíme veľa urobiť a je to namáhavé. Digitálne technológie nám dávajú spätnú väzbu okamžite – dostávame body, pribúdajú mince, blikajú hviezdičky, pribúdajú spomínané lajky, komentáre, zdieľania.
- Budovanie zvykovej slučky – zvyky sa tvoria opakovaním cyklu: podnet – akcia – odmena (dieťa – učenie – pozretie rozprávky/spoločný čas na hranie s rodičom). Výborná kniha, ktorá opisuje tvorbu zvykov (a odbúravanie zlozvykov) sa volá Sila zvyku. Ako sa to prejavuje pri displejoch? Chytíme mobil – prebehneme po základných ikonkách a appkách (veď len chvíľu) a onedlho sa čudujeme, že už celú hodinu si otvárame ďalšie a ďalšie stránky a videá. To isté sa deje, keď prežívame nudu – automaticky siahame po mobile. Vytvárame slučku nuda (podnet) – klikáme na mobile (akcia) – nasleduje uspokojenie, zábava (odmena). Žiaľ, keď nebude mobil v dosahu, zrazu zistíme, že nezvládneme nudu bez nervozity, podráždenosti alebo nie sme schopní vymyslieť inú činnosť. Jednoducho, príznaky abstinenčného syndrómu. Mozog detí je veľmi tvárny a ak sa naučia nevhodné zvykové slučky, zarábame im na budúce problémy a majiteľom appiek a sociálnych sietí na ich blahobyt a drahé dovolenky.
- Využitie sily príbehu: od detstva zbožňujeme napínavé príbehy rozprávkových hrdinov, prekonávanie prekážok a víťazstvo dobra nad zlom. Túto skúsenosť máme všetci spoločnú a je zachytená v mýtoch, príbehoch, umení a náboženstvách. Oslovujú našu dušu vytváraním priestoru pre hlbšie zamyslenie a hodnoty. Dnes však hodnoty nahradila povchnosť a prázdno. Ježiška nahradil Dedo Mráz a toho zase zelený mimozemšťan z internetového obchodu. A, čo je ešte závažnejšie, pre tieto aspekty sú príťažlivé skupinové online hry, kde nejde len o jednoduché zbieranie bodov, ale aj o prekonávanie prekážok, tvorbu stratégií, komunikáciu v rámci skupiny, plnenie misií, dobrodružstvá… je to veľká hra na život, len žiaľ, pre skutočnú realitu absolútne nepoužiteľná. Darmo je teenager kráľ krajiny veľkej ako polovica našej zemegule, keď v škole prepadáva z troch predmetov.
Alarmujúca je aj štatistika, kde počet hodín, ktoré venujú ľudia online hrám, sa šplhá na
TRI MILIARDY TÝŽDENNE!!! Viete si prestaviť, čo by mohlo ľudstvo
s toľkými hodinami spraviť pre zlepšenie kvality života?
Ako obmedziť konzumovanie na minimum a podporiť v dieťati jeho potenciál?
- Podpora sebapoznania: mnohí dnešní mladí ľudia všetko videli a všade boli, len nevedia, kým sú a čo by mali v živote robiť. Spoznať, čo človeka baví, je dlhodobá záležitosť a na to potrebuje od detstva všeličo vyskúšať, aby mohol objaviť svoje talenty. Nedeje sa to častokrát prostredníctvom nabitého, do poslednej chvíle zorganizovaného programu, kedy má dieťa každý deň iný krúžok, ale práve vtedy, keď je ponechané samému sebe, vo chvíľach, kedy sa zdá, že sa „nič” nedeje. Nuda a takýto druh samoty pomáha dieťaťu otriasť sa z „prepodnetovaného” prostredia a vymyslieť si niečo svoje vlastné a kreatívne. Častokrát závislosť od drog – tých reálnych a aj od virtuálnej reality – je dôsledkom toho, že mladí ľudia nevedia zniesť samotu. A naučia sa ju znášať vtedy, keď si budú na ňu postupne už ako malé deti privykať – pri zažívaní nudy ponechané na seba začnú skladať, strihať, lepiť, čítať, modelovať, behať a dožadovať sa pobytu vonku. Alebo ich zamestnajme domácimi prácami. Pretože práve teraz dieťa ťahá svoj potenciál zo svojho vnútra, práve teraz spoznáva, k čomu inklinuje. A prepodnetovaný mozog oddychuje a buduje dôležité spojenia medzi neurónmi.
- Podporovať dieťa vo vytrvalosti a prekonávaní námahy: rozvíjať ho v oblasti, v ktorej má talent, ale aj v tej, ktorá mu až tak nejde. Učíme ho prekonávať prekážky, zaprieť sa a zabojovať s prechodnými nepriaznivými okolnosťami. Aj psychologické výskumy potvrdzujú, že úspešnejší nie sú častokrát inteligentnejší ľudia, ale tí, čo sú viac vytrvalí. Aby deti vytrvali a nevzdali sa námahy, potrebujeme ich „otužovať”, nakoľko v súčasnom pohodlnom spôsobe života je náročné a neatraktívne sa namáhať. Napríklad to zahŕňa aj nepodporovanie detí v ich rozmaroch. Tu sa treba vždy zamyslieť a rozlíšiť medzi tým, čo dieťa len chce a tým, čo naozaj potrebuje. Potrebuje alebo len chce štvrtú bárbinu? Potrebuje alebo len chce druhú čokoládu?
- Podporovať dozrievanie pozornosti a ďalších kognitívnych funkcií (napr. plánovanie, schopnosť organizácie, kontrola impulzov): to všetko dozrieva vekom a závisí to aj od hustoty spojení medzi jednotlivými neurónmi. A deje sa to predovšetkým tým, že necháme dieťa sa hýbať. Stačí obyčajný dvor, ihrisko, preliezky, trampolína. Aby dieťa behalo, točilo sa, skákalo. Ranko Rajović, uznávaný srbský lekár, ktorý sa zaoberá nadanými deťmi hovorí, že
ak dieťa strávi v predškolskom veku 3-4 hodiny za tabletom alebo mobilom miesto pohybu, v ten deň urobí o 40 000 motorických pohybov menej. Nejde len o pohyb, dieťa si pasívnym pozeraním nerozvíja reč, jemnú motoriku prstov a zrak.
Je niečo iné, ak človek v detstve mal dosť pohybu a je niečo iné, keď by sa v tejto citlivej etape vôbec nehýbal, resp. hýbal oveľa menej. Vtedy je náprava a vybudovanie týchto dôležitých schopností oveľa ťažšie. Existujú výskumy, ktoré dokazujú, že práve toto je jeden z faktorov, prečo má toľko dnešných detí poruchy reči, pozornosti a učenia.
Heslo pre dobré sústredenie sa a doťahovanie práce do konca (aj pre dospelých :)) je:
„Vypni wifi, kým to nedokončíš!”
Ďalej je to rozumné používanie digitálnych technológií v školách, lebo výskumy zistili, že pedagogické zručnosti dobrého učiteľa naučia dieťa oveľa viac než len premietanie videí či prezentácií.
Zabudnime na mýtus, že videohry zlepšujú tieto funkcie. Jediné, čo zlepšujú, je pokrok v hre. Ale v realite je to neprenosné. Deťom ani neujdú „digitálne znalosti”. Veď najlepší šéfovia súčasných IT spoločností v ich detstve vôbec internet a smartfóny nepoznali. Zato určite veľa behali po vonku. Je všeobecne známe, že Jobs aj Gates svojim deťom prísne limitovali čas strávený za počítačmi a mobilmi. A ovládanie aplikácií, youtubu a tabletov je tak primitívne, že to dokážu aj dvojročné deti. Nie je to znak vysokej inteligencie, ako sa mnohí rodičia domnievajú.
Pozor aj na multitasking: keď deti pri domácich úlohách počúvajú hudbu v slúchadlách, četujú so spolužiakmi a zároveň preklikávajú na Facebook, Instagram a Whatsapp. Zistilo sa, že sú menej efaktívne, menej produktívne a menej si zapamätajú.
Nadmerné užívanie mobilov a tabletov ruší samotu potrebnú na sebaspoznanie, námahu a dozrievanie sústredenia. Zároveň digitálne aplikácie všetko príliš zjednodušujú a nezobrazujú svet v celej jeho komplexnosti.
Offline komunikácia buduje blízkosť, online komunikácia podporuje depresiu
Verbálna časť komunikácie (slová) tvoria vraj len 7% celej komunikácie. Oveľa podstatnejšie je pre nás vnímanie neverbálnych prejavov – výraz tváre, očný kontakt, objatie, potrasenie rukou, gestá a paralingvistika – tón hlasu, tempo a prestávky v reči, intonácia… Tým, že sme vystavení priamej reakcii, sme zároveň aj veľmi zraniteľní voči spätnej väzbe od druhého. Zároveň však platí, čím sme si bližší, tým si môžeme dovoliť byť otvorenejší a zraniteľnejší.
A z tohto podstatného dôvodu nefungujú digitálne vzťahy na sociálnych sieťach – prebiehajú rozhovory, ale bez empatie, pochopenia, reálnych emócií. Priateľstvá sú bez väčších nárokov (stačí kliknúť na tlačidlo pridať priateľa, dať pohodlný lajk alebo jednoduchý komentár) a teda aj bez rizika a zábran. To prispieva k rozšíreniu šikanovania v online priestore. Skúsenosť s ňou má až 45% slovenských školákov 5. – 9. ročníka ZŠ a 1.-3. ročníka SŠ (prieskum v školskom roku 2017/18). Je to vlastne ilúzia priateľstva bez nárokov na intimitu (v zmysle blízkosti). Nehovoriac o veľkých sklamaniach medzi tým, ako sa javí porozumenie cez Facebook a ako je to počas stretnutia v realite. Úpadok osobnej komunikácie prináša so sebou epidémiu osamelosti. Ako vraví jeden citát:
„Podarilo sa nám preklenúť vzdialenosť vesmíru, ale nepomohlo to zmenšiť
vzdialenosť medzi ľuďmi.”
Najnovšia generácia detí má takmer všetko a predsa vo výskumoch vychádza smutnejšia, depresívnejšia a osamelejšia než ktorákoľvek generácia predtým (vrátane povojnovej). Depresie, úzkosť, panické záchvaty, tisícky detí na pokraji samovraždy. Čo je za tým? Ako najčastejšie faktory sa uvádzajú problémy v rodinách, vyžadovanie dokonalosti (výzoru, stylingu,…), šikanovanie, nesplnené ambície rodičov pretavené do tlaku na výkon u svojich detí, plnenie želaní detí na počkanie (korupcia luxusom), čo vedie k neschopnosti čeliť ťažkostiam v bežnom živote. Nie nadarmo sa generácia detí narodených po roku 2000 nazýva „snowflakes” – snehové vločky: sú presvedčení o svojej jedinečnosti, ale toto sebavedomie je tak krehké, že pri prvom probléme sa roztopia.
A ako s tým súvisia digitálne médiá? Nedá sa jednoducho povedať, že priamo spôsobujú depresiu. To by bolo prílišné zjednodušenie. Ale vedia ju poriadne podporiť.
Významný psychológ Erikson si všimol, že v období adolescencie je potrebné splniť dôležitú vývinovú úlohu – nájsť svoju vlastnú identitu. To prináša pre mladého človeka množstvo existenciálnych otázok a pochybností, na ktoré hľadá odpovede: „Kto som?“, „Kam smerujem?“, „O koho sa môžem oprieť?“, „Aké hodnoty uznávam?“, „Čo je pre mňa zmyslom života?“
Nie vždy je cesta k nachádzaniu odpovedí ľahká a priamočiara. A keď neistý teenager hľadá odpovede na sociálnych sieťach, ktoré sú plné dokonalých ľudí s dokonalými životmi, tak môže neistota prejsť do emočnej nestability a tá prehupnúť najprv do menšej, neskôr aj do väčšej depresie. Potvrdzujú to výskumy robené na dátach z Facebooku (viac než 10 000 ľudí), ktoré prišli k záveru: lajkovanie obsahu iných ľudí a klikanie na linky zdieľané priateľmi súviselo zo zhoršeným pocitom blahobytu a šťastia. Stačí však sociálne siete obmedziť na maximálne 30 minút denne a výsledkom je významný pokles týchto symptómov. A čo s ušetreným časom? Venovať ho pohybu, čítaniu kníh, stretávaniu sa s kamarátmi, záľubám, prírode.
„Ak nenaučíme deti samote, jediné, čo sa naučia, bude ako byť osamelé.”
Schopnosť „strpieť sám seba” je to, čo digitálne technológie riadne podkopávajú. Začalo to televíziou, ale rozmach priniesli práve smartfóny a internet, nakoľko samotu odbijú hneď, bezprostredne a všade sú prenosné. Toto utekanie od seba prináša chronickú osamelosť. Samozrejme, nie všetky úniky sú pre nás zhubné – počúvanie koncertu, návšteva divadla, čítanie kníh je tiež cesta do fantázie, ale povznášajúca. Kým komentovanie strieľačkovej hry alebo videá o lízaní wc dosky naozaj neprinášajú zmysel… akurát pochybnú popularitu.
Cesta von je venovať online čas na potrebné a užitočné veci a zábavu minimalizovať. A potom… sa odstrihnúť a vrátiť do reálneho sveta. Začiatky sa podobajú odvykacej protidrogovej kúre – nervozita, prázdno, depresia, FOMO (fear of missing out – strach, že mi niečo ujde)… ale po niekoľkých dňoch to ustúpi a opäť začneme vnímať prítomnosť prostredníctvom našich zmyslov a vzťahov s druhými ľuďmi.
Na záver autorka spomína výskum organizovaný prostredníctvom združenia eSlovensko z r. 2018, ktorého sa zúčastnili deti a ich rodičia z Kráľovej pri Senci – mali mesiac vydržať bez akýchkoľvek digitálnych médií. Výsledky?
79% sa častejšie hralo s hračkami alebo psom
69% viac čítalo
64% viac komunikovalo s rodičmi
64% sa viac hralo so súrodencami
60% viac doma pomáhalo
60% sa viac hýbalo.
Okrem toho sa deti viac venovali kreatívnym aktivitám, chodili von, mali menej konfliktov a lepšie sa sústredili.
A to už stojí za to, čo myslíte?
Použitá literatúra:
Kubíková, S.: Krotitelia displejov, Postoj Media, 2019
Duhigg, Ch.: Sila zvyku, Tatran, 2013
Drapela, V. J.: Přehled teorií osobnosti, Portál 2011
Spracovala: Mgr. Lucia Čopíková, CPP Trenčín
