Hra je pre dieťa významná, spontánna činnosť. Je úžasné, ak sa dieťa hrá. V hrových prejavoch dieťaťa odráža svoju spontánnosť, vnútorné prežívanie, svoj vnútorný svet. Hrou sa u dieťaťa formujú priaznivé podmienky pre rozvoj jeho osobnosti. Je dobré ak sa dieťa vie hrať. Hrá sa s radosťou, rado si vymýšľa, vkladá do hry svoje zážitky, neuveriteľne ľahko využíva svoju fantáziu. Bojuje s imaginárnymi nepriateľom stáva sa kráľom, drakom, zároveň zostáva aj malým dieťaťom, ktoré sa skrýva v bunkri pod stolom. Podstata hry spočíva v tom, že vychádza z možností dieťaťa, je preň prirodzene zvládnuteľná a podporuje jeho psychickú rovnováhu.
Hra má i spoločenskú podstatu. Pomáha poznávať spoločenské prostredie, formovať sociálne vzťahy a postoje prostredníctvom primeranej, bezpečnej sociálnej komunikácie.
Aj spoločná hra s vlastným dieťaťom, je akýmsi zázračným liekom, v ktorej rodič prijíma rolu terapeuta. Žijeme predovšetkým v spoločnosti, kedy sa prirodzená hrová aktivita dieťaťa nahrádza sedením pred obrazovkou televízora, počítača, mobilu a pod. . Deti strácajú kontakt so svojimi predstavami a fantáziou, sú menej tvorivé a dokážu sa nekonečne nudiť. Deti v súčasnosti majú nakúpené veľké množstvo hračiek a na detské dobiedzanie však rodičia často reagujú: „prečo sa nehráš, načo máš tie hračky“.., alebo … „choď do svojej izby, máš tam hračky, keď sa s nimi nebudeš hrať, už ti žiadnu nekúpim… Rodičia často nepostrehnú, že deti týmto bažia po ich prítomnosti, vypočutí, túžbe byť „stredom“ rodičov.
Hra je cestou k sebapoznaniu, k objavovaniu samého seba, svojich možností, vlastného správania a uvedomenia si svojho miesta v kruhu ľudí z jeho najbližšieho sveta. Hra je pre dieťa darom, ktorý môžeme intenzívne vnímať a ďalej ho pozitívne rozvíjať. Preto je potrebné, ak rodičia vedia vnímať pocity dieťaťa a jeho potreby, a ktorí dokážu zrelým spôsobom prežívať skutočné šťastie zo spoločného kontaktu s dieťaťom.
Terapia hrou využíva asociatívnu metódu. Dieťaťu sa snažíme vytvoriť bezpečný a ohraničený priestor, kde sa prostredníctvom hrových symbolov oslovujú jeho vedomé a nevedomé pohnútky, ktoré sa premietajú do výberu hračiek, správania a hrových aktivít. Hrové prejavy spolu súvisia, nadväzujú na seba a odrážajú psychické fungovanie dieťaťa. Z pozície dospelého, aj zdanlivo nenadväzujúce správanie má pre dieťa vnútornú logiku a emočný význam. Hru dieťa nevníma oddelene, od reálneho sveta, ale nie je ani pozvoľnou projekciou duševného stavu dieťaťa, je všetko čo dieťa prežíva, čím žije. Hra je aj únikom z reality a dieťa do hry integruje svoje osobité životné okolnosti. Hra sa postupne prispôsobuje skutočným potrebám života. Preto si myslím, že terapia hrou je považovaná za podporný terapeutický nástroj, ktorý umožňuje rozšíriť komunikačné zručnosti, možnosti (na strane klienta a terapeuta) a posilňuje ďalšie terapeutické postupy.
Pre terapeuta je dôležité, že dieťa, ktoré sa vie hrať, je predovšetkým zdravšie, pretože do hrových aktivít premieta nielen svoje fantazijne predstavy a túžby, ale aj bolesť, krivdy, hnev, strach a všetky ostatné afekty, ktoré sa jeho detskej duše dotýkajú a zaťažujú ju. Hra je prirodzeným prostriedkom a spôsobom vyjadrovania sa dieťaťa. Ak dáme dieťaťu hračky, môže sa s nimi hrať, dokáže v hre symbolickým spôsobom vyjadriť to, čo dospelý dokáže verbalizovať.
Prečo hra funguje?…. Hra je natoľko prirodzená a ľudská myseľ v spoločnosti, skrátka funguje prirodzenou cestou. Hru môžeme chápať ako prirodzenú prácu, činnosť. Činnosť pomáha poznávať druhých a tiež spoznávať seba samého. Hra je často mostom ako ísť ďalej a kam smerovať. Vytvára vzťah. Dieťa keď sa hrá, nikdy nie je samé. Vždy má pri sebe niekoho alebo niečo iné. Môže to byť predmet (hračka) alebo objekt (terapeut alebo rodič), môže to byť idea (cieľ, zameranie, či dôvod hry), môže to byť aj vlastná spomienka, prianie či obyčajná predstava, môže to byť čokoľvek reálneho a nereálneho života, môže to byť vzťah ku čomukoľvek a s čímkoľvek , stále je to vzťah. Cez vzťah môžem poznávať seba, svoju myseľ a telo, iných ľudí a ich interakciu (sociálne hry ľudí, správanie, vzťah súrodencov, či priateľov). Hrou dieťa alebo človek môže naplniť to, čoho v „reálnom živote“ nedosiahol. Svoje vnútorné priania, vízie či sny.
Zdroje: Dušana Priehradná: Nedirektívna terapia hrou a filiálna terapia
- Valenta, P. Humpolíček a kol.: Hra v terapii
- Reichelová: Na chvíľu Freudom
Spracovala: PaedDr. Zuzana Šedivá – špeciálny pedagóg CPP Trenčín
